Hnev má často nálepku „negatívnej” emócie: karháme zaň deti, u dospelých ho vnímame ako zlyhanie, neprimeranú stratu kontroly. Prečo sa za takúto bežnú emóciu dokážeme hanbiť a snažíme sa jej aj v dospelosti vyhnúť, tlmiť ju?
Áno, hnev buď tlmíme alebo ho naopak púšťame von neprimerane intenzívne. Aj ja s ním mám svoju históriu, hnev som v sebe mala dlhodobo extrémne potlačený. Ľudí, ktorí sa hnevajú, som sa od detstva veľmi bála, čo vo mne vyvolalo pocit, že hnev je zlý a zraňujúci. Problém je v tom, že nie sme naučení na koncept tzv. ochranného hnevu - nevieme, že sa môžeme hnevať úplne iným spôsobom, nie tým agresívnym, ktorý nám je nepríjemný.
V detstve sme sa mnohí nenaučili zdravým vzorom správania, pretože sme ich nemali možnosť navnímať v okolí. Ani moje deti ich nevideli vždy - tiež som bolo kedysi iná, ako dnes, rovnako aj môj manžel. Máme preto obrazy o hneve pokrivené, plné negatívnych konotácií. Je však rozdiel medzi reaktívnym a ochranným hnevom.
Ochranný hnev prichádza, keď sama sebe rozumiem, poznám svoje hodnoty, potreby, hranice - a teda sa hnevám, keď ich niečo narúša. Je dôležité, aby sme ho v týchto momentoch cítili, bolo by vlastne veľmi zlým znamením, keby to tak nebolo.
Ako teda rozoznám ochranný hnev od iných, možno deštruktívnejších foriem?
Dôležité je uvedomiť si, z čoho hnev pramení. Hnev je previazaný s témou hraníc a hranice častokrát vychádzajú zo sebapoznania. Keď seba, svoje potreby a hodnoty dobre nepoznáme, nevieme si zvedomiť ani svoje hranice a komunikovať ich ostatným. Vtedy prudko reagujeme na čokoľvek, čo nás nejakým spôsobom vyruší, vyvolá pocit ohrozenia. Prebehne to veľmi rýchlo - nie som ani schopná zachytiť, prečo sa hnevám, len príde reakcia, ktorá je často veľmi deštruktívna. Takýto hnev ubližuje, zostáva z neho nepríjemný pocit v nás aj v našom okolí.
Keď sami sebe rozumieme, preklápeme sa viac do ochranného hnevu. Hnev funguje ako kontrolka, ktorá sa rozbliká, keď sa naráža na naše hranice alebo náš hodnotový systém. Keď sa poznám, jasnejšie vidím, čo sa deje, viem to zachytiť alebo využiť na ochranu seba alebo svojich blízkych. Po ochrannom hneve nemusí zostať pachuť viny.
Hnev pritom nebýva prvou emóciou, ktorú cítime. Zvykne za ním stáť ďalšia, ktorá je jeho spúšťacím mechanizmom - napríklad strach, pocit bezmocnosti, ale aj obyčajná únava. Hnev nás len upozorní, že niečo nie je v poriadku.
Ochranný hnev teda potrebujeme, napriek tomu prináša situácie, ktoré nám nemusia byť príjemné. Napríklad, keď sa hneváme na ľudí, na ktorých nám záleží... Ako máme k takýmto situáciám pristupovať, aby sme ich ustáli a zbytočne neublížili sebe ani okoliu?
To je už umenie komunikácie a práce s akýmikoľvek náročnými emóciami, nielen hnevom - patrí sem napríklad aj smútok alebo strach. Alfou a omegou je všimnúť sa, čo sa v nás odohráva, zachytiť emóciu vnútri v tele. Na moment zastaviť, pozorovať sa, zamyslieť sa, čo mi v tejto chvíli chýba a čo potrebujem. Keď si emóciu uvedomíme, v úvodzovkách „správnym” spôsobom komunikácie je potom svoje pocity a potreby pomenovať, hovoriť „ja jazykom”, nechrliť obvinenia. Teda nie „ty si taký a taký”, ale napríklad „keď na mňa zvýšiš hlas, bojím sa, že ma opustíš”, „potrebovala by som, aby...”. Je to zručnosť, ktorá sa dá naučiť - doma to tiež trénujeme, niekedy lepšie, niekedy horšie, ale aspoň si to všímame a vidíme, že to funguje.
Okrem iného sa ľudia v našej prítomnosti cítia bezpečnejšie, pretože sme transparentní. Ak to naopak poskrúcame do rôznych iných spôsobov vyjadrenia, ľudia sa v nás strácajú a sú stále v strehu a napätí. Tým sa zvyšuje aj pravdepodobnosť, že nám danú potrebu nenaplnia. Samozrejme, nemusí nám každý a vždy naše potreby plniť, ale ako ľuďom sa nám uľaví, keď ich aspoň dáme najavo, pomenujeme.
Ak sa hnevá niekto v mojej blízkosti, je tiež vhodné pýtať sa „čo potrebuješ”?
Dôležité je uznanie emócie, zvýšime tak šancu, že sa nebude stupňovať. Častokrát máme pocit, akoby nás a naše prežívanie nikto naozaj nevidel, preto nám pomáha, keď druhá strana našu emóciu uzná, nepotláča ju ani neodvádza pozornosť inam. Napríklad: „Vidím, že sa veľmi hneváš - je niečo, čo by ti teraz pomohlo, čo by si potreboval?” Táto otázka môže mať veľa rôznych odpovedí - vyboxovať sa do vankúša, vykričať sa, dať si teplý čaj, prebehnúť sa, nechať sa objať, meditovať...
Niekedy odpovedať nevieme. Vieme vymenovať všetko, čo chceme - tam chcem ísť, toto si kúpiť, toto dosiahnuť - ale čo potrebujem? To je už náročnejšie.
Čo rozhoduje o tom, ako hnev zvládam? Je to primárne o vzoroch v okolí?
Keď sa narodíme, hneváme sa, keď nemáme naplnené potreby. Odmalička však vnímame a vsiakame vzory z okolia, sme vychovávaní, naši opatrovatelia boli tiež, odovzdáme si vzorce správania. Ako deti sa prispôsobujeme najbližším, najmä rodičom. Každému z nás vznikajú rôzne obranné mechanizmy a stratégie, aby sme zostali pod rodičovskou ochranou, nie je to úplne jednoduché a lineárne - nie každý, kto má rovnaký typ rodiča, sa bude rovnako správať. Kombinuje sa to rôzne.
Sebapoznanie a sebarozvoj sú dlhodobé procesy. Môžeme sa pre ne rozhodnúť a začať na sebe pracovať, ale čo spraviť, keď sa napríklad nahnevám už o pár chvíľ? Existuje niečo, čo je možné zakomponovať do svojho života hneď? Napríklad ak som výbušný typ a záleží mi na tom, aby okolie netrpelo spolu so mnou.
Vnímať, že niečo nie je v poriadku a rozhodnúť sa pre zmenu, je už významný krok vpred. Naučiť sa hnev alebo iné silné emócie regulovať v momente, keď prichádzajú, je majstrovstvo. Vyžaduje si to tréning v situáciách, ktoré nás neohrozujú. Potrebujeme si to v bezpečí nacvičiť, v podstate ako vo fitku. Pri oboch hnevoch je skvelé vyhodnocovať si ich, a to aj spätne, pretože hnevať sa neprestaneme. Vieme však každú situáciu s odstupom reflektovať a pri tej najbližšej o sebe vedieť o malý kúsok viac. Zamyslime, čo bolo hlavným spúšťačom nášho nedávneho „výbuchu”. Mala som strach? Cítila som sa bezmocne a nevedela, ako inak to spracovať? Bola som vyčerpaná? Ak by sme odpovede poznali už v danom momente, k výbuchom by možno nedošlo. Ale aj to je proces, netreba si vyčítať, že to nezvládneme hneď.
Niekedy nie sme ani schopní robiť to sami, občas je naozaj dobré mať k tomu parťáka, či už je to kamarát, kamarátka, partner, kouč, terapeutka - niekto, pri kom sa cítime v bezpečí, niekto, kto nás nebude posudzovať.
Mnoho ľudí má sklon svoj hnev skôr potláčať - nedôverujú si, že dokážu rozoznať zdravé nastavenie hraníc od vlastného sebectva. Viete poradiť, ako s týmto v sebe pracovať? Ako sa prestať báť, že som možno len sebecká, netolerantná...?
Chápem, sama som si to riešila dlho v terapii. Nedá sa to riešiť instantne, hoci by sme si to možno veľmi priali. Záleží od celého systému výchovy, rodiny, prostredia, je tam veľa prvkov, ktoré s tým súvisia. Rozoznať hranicu medzi zdravým nastavením a sebectvom nejde bez sebapoznania, uvedomenia si vlastných hodnôt, potrieb. Neexistuje zázračná tabletka, veľmi nápomocné je ale naše cítenie - náš vnútorný kompas tuší, čo je pre nás dobré, len sa ho často snažíme preraziť hlavou.
Samozrejme, môže sa stať aj to, že sme odpojení aj od tohto základného cítenia, tiež som to tak mala. Nevnímala som, čo potrebujem ja, videla som len potreby všetkých naokolo. V mojom prípade by to bez terapie asi nešlo... Neviem si predstaviť, ako by som sa tým prehrýzla sama, iba vlastnou vôľou. Niekedy sú veci skryté tak hlboko za našim zorným uhľom, že potrebujeme niekoho, s kým sa život dá vidieť aj mimo našu zaužívanú perspektívu.
Čo by ste si priali, aby si čitatelia odniesli z prečítanie tohto článku? Vedeli by ste zdôrazniť zopár ústredných myšlienok, ktoré ste možno potrebovali počuť v úvode svojej cesty vy?
Za mňa je neskutočne dôležité vedomie, že všetko sa dá meniť, pretože často vyrastáme v konceptoch „ja som takýto a bodka”: ja som cholerik, ja som submisívna... Ale tak to nie je, neexistuje nič, čo by bolo nemenné. Vďaka neuroplasticite mozgu sa do posledného výdychu dokážeme posúvať - a to je obrovský zdroj sily a motivácie.
Zároveň je to však cesta. Viem, že dnešná doba je neskutočne instantná, všetci by sme chceli výsledky rýchlo a jednoducho, ale ono to bez investovaného času a úsilia nejde. Môžeme si teda vybrať - buď to skrátka pustíme z rúk a pôjde si to vlastnou trajektóriou, alebo sa to budeme snažiť ovplyvňovať želaným spôsobom.
Do tretice je za mňa veľmi dôležité nebyť v tom sám. Ten pocit neskutočnej osamelosti, do ktorého môže človek spadnúť, keď na sebe pracuje, spoznáva sa... Je liečivé vedieť, že týmto procesom neprechádzame jediní. Aj preto organizujem podporné skupiny. Vnímam, že čím viac hovorím o svojom príbehu a našich prežitých skúsenostiach v rodine, tým viac sa ľudia pri mne cítia v bezpečí. Sama som dlho žila v nastavení „ja, ja, ja sama, ja to zvládnem”, ale je to zbytočne náročné. Sú možnosti a miesta, kde sa dá osamelosť rozpúšťať, za mňa je preto dôležité otvoriť sa a tieto spojenia hľadať.
Zuzana Balážová
Zuzana je koučka, lektorka a facilitátorka, ktorá sa venuje šíreniu povedomia o sebasúcite. Vedie podporné skupiny, kde pomáha ľuďom nachádzať vnútornú silu a láskavý prístup k sebe samým. Ponúka tiež individuálne poradenstvo a koučing, kde sa zameriava na sebapoznanie a osobný rozvoj. Jej práca prináša ľuďom vieru v seba a posilňuje ich schopnosť byť k sebe láskavými.
